Miňove poviedky
Úsvit strojov
14. Júl 2053
Bol to dobrý deň. Celkom sa zdalo, že to bol najlepší deň za mojich posledných dvadsať rokov. Dnes v snoch hlásili novinku od AIM korporácie. Ževraj už konečne zdokonalili to preslávené bývanie na Mesiaci, avšak nemuseli to hlásiť tak skoro ráno. Človek si chce pospať po dobrom fláme, no nedočká sa spánku, ale budíka v podobe snových správ, reklám o novinkách a všakovakých ďalších výmysloch. Panebože kto to má stále počúvať. Mne sa moc zo Zeme nechce sťahovať a myslím si, že aj mnoho ďalších miliónov obyvateľov planéty, aj keď nás tu na Zemi už mnoho neostalo, má tento istý názor. Alebo aspoň podobný. Teraz sa však s tým nezaoberám na otázky tohto typu bude času neskôr. Mňa teraz skôr trápi nevyspatosť po včerajšom fláme, cítim sa celkom bez energie sťa Bhordský tiger, ktorý nežral a nepil dobrých pár týždňov. A ešte k tomu tá opica, ja som vravel Lukeovi, nech nekupuje tú Pfardskú Whisky. Nie je to whisky ako za čias globálneho otepľovania, finančných kríz, toto je bolehlav na slovo vzatý. Pfardi si od dôb skolonizovania ich planéty, neprestajne strážili ich klenot, ich whisky, ak to tak možno nazvať podľa chuti, nebola dostupná na predaj ani jej recept nebol známy, no po nástupe Scotta Louvena na post pozemského veľvyslanca na planéte Pfardia sa dostala táto whisky aspoň do obehu obchodov. No nič, teraz je už na slzy neskoro ako sa vraví, neplač nad rozliatym mliekom. Páni to bola jazda ani si z toho moc nepamätám. Ale čo už hlavne, že si pamätám Susan, ktorú som ta, na fláme, spoznal. Plavovlasá slečna s kontaktnými šošovkami, ktorá viditeľne dodržiavala s obľubou diétu, no nie drastickú, ale takú aby nevyzerala ako Yorský mamut. Zamiloval som sa. Na fláme ma s ňou zoznámil Scott, s ktorým sa poznám už od malička. Tiež som sa dozvedel, že za jej štíhlou postavou nestojí diéta, ale že pracuje ako výcvikárka v AIM armáde. AIM odjakživa tvrdil, že to nie je doslovná armáda, ale len pár ľudí dohliadajúcich na bezpečnosť výprav, obchodov a mnohých ďalších aktivít AIM-u. Pracujem síce ako osobný tréner, ale zase som natoľko inteligentný, že si pod pojmom pár vojakov viem predstaviť skutočnosť niekoľko stotisícov vojakov a kadejakých žoldnierov. Sediac na posteli som nad týmto všetkým premýšľal a zrazu sa mi mimovoľne pohla ruka, akoby bol ten pohyb vrodení a ja som si naň spomenul, a zakryl som jej rameno kapučínovej farby. Cítil som, že to nie je len jedna epizóda, ale že to môže byť niečo viac. Snové reklamy hlásili príliš nahlas a tak som Susan zavrel v izbe, tým som prerušil tok reklamy prúdiaci do jej snov a hlavy, nie však do mojej a nechal ju nech sa riadne vyspí. Znova reklamovali tie nové miesta na Mesiaci, že onedlho vykonajú ďalší odpal, aby sme mali kde v budúcnosti žiť. Tieto odpaly sa mi nepozdávajú. Mám s toho nejaký zlý pocit, ale to bude asi tou mikrovlnou, ktorá mi neustále behá v mozgových závitoch.
25. August 2053
,,Cŕŕŕn‘‘, zvoní mobil. Zdvíham. ,,Ako sa máš ?‘‘, ozve sa mi do ucha známy hlas. Bola to Susan. ,,Dobre‘‘, odpovedal som a potom sme sa ešte polhodinu rozprávali. Hovoril som, že to nie je len jedna epizóda a že cítim k nej niečo viac ako ku predošlým. Bola to láska, ale aj to, že sme mali spoločný názor na ten odchod na Mesiac a toto nás držalo pokope. Položil som slúchadlo a pokračoval som v chystaní sa do práce. Tielko, pitný režim, energy tyčinky, všetko som nahádzal do tašky, lebo som meškal no zrazu som začul jemnú puknutie, a slabé zemetrasenie sťaby dopad veľkého kameňa neďaleko mňa. ,,Bum‘‘, zem pod nohami v hotelovej izbe sa trocha roztriasla no vzápätí to všetko prešlo. Meškal som do práce, no bol som zvedavý čo sa to deje, vyzrel som z obloku a uvidel to spúšť. Vykonali dávno spomínaný odpal na Mesiaci. Bolo vidieť nepatrný hríbik prachu, malý ani najmenšia muchotrávka, na ktorú si spomínam z mladosti. No bol čas, a ja som musel ísť do práce.
2. September 2053
Volám Susan. Nezdvíha. Musím ju nájsť. Opatrne som sa teda vydal z hotelovej izby smerom ku výťahu. Výťah slabo poblikoval v tieni núdzových svetiel, a to bol signál, že vypadol prúd. Musel som sa teda zadýchať a vyrazil som po schodoch. Keďže v poslednej dobe nebolo mnoho miesta na Zemi, začali spoločnosti stavať ozrutné mrakodrapy, dotkýnajúce sa strechou takmer samotného neba. Môj hotel nebol výnimkou, avšak našťastie som býval len na päťdesiatom siedmom poschodí. Zbehnúť dole pár stoviek schodov mi netrvalo veľa nakoľko som celkom vo forme. Susan bývala asi o desať možno dvanásť blokov ďalej, od môjho bytu, záležalo, ktorú cestu som si zvolil. Pri piatom bloku od hotela som nachvíľu zastavil a obrátil som svoj zrak hore. Uvidel som to. Ja som to vedel, vždy som mal ten zlý pocit. Mesiac bol odklonený zo svojej zvyčajnej dráhy obiehajúcej okolo Zeme, roztrhaný na kúsky, ako mláďa volavky spadnuté do vody medzi zúrivé piraňe, a, čo bolo najhoršie, smeroval priamo k zemi, čo neveštilo nič dobrého. Pri odpaloch AIM korporácie objavili v jadre Mesiaca neznámy druh života. Robotov. Mysliaci, chodiaci, rozvíjajúci sa a nebezpečný. Vždy som niečo tušil, no teraz je už neskoro na rozmýšľanie, teraz treba konať, ja musím nájsť Susan. Už som skoro tam. Musím to stihnúť. Viem, že sa roboti už blížia no musím byť rýchlejší a zabrániť im aby nenašli Susan skôr ako ja, inak ju čaká smutná budúcnosť. Dorazil som na miesto, byt bol v starom štýle, veľmi pekne udržiavaný a čistý. Vylomil som dvere a uvidel som Susan ako leží nehybne na podlahe. Bolo tam ticho, podozrivé ticho. Vkročil som do miestnosti, myslím, že to bola kuchyňa, slabé svetlo z chodby sa odrážalo od dlaždíc smerom na postavu ležiacu na zemi. Zohol som sa k nej, dýchala, no bola v bezvedomí a v tom som si to uvedomil, bolo neskoro, chladné stroje prišli skôr. Začul som kroky, bol to kov dopadajúci na dlaždice.
3. September 2053
Prebudil som sa. Otrasná bolesť hlavy so mnou okamžite zamávala a zvalil som sa na potrhaný gauč. Na Temene som cítil zaschnutú krv. Roboti teraz dokázali svoju šikovnosť a rýchlosť vývinu v plnej kráse. Ovalený som tam ležal hodnú chvíľu pretože Susan už bola preč, dvere zostali rozcapené na pol žrde a takmer všetko bolo porozbíjané. Nijaký zmysel mi nedávalo to, že som zostal nažive ja, tobôž to, že zostala nažive Susan a uniesli ju. Zúfalo premýšľajúc som tam sedel na pohovke s krvavou ranou na hlave. No v tom mi vzplanul v hlave posledný zúfalý nápad. Ak toto niekto našiel a číta to, tak je to posledný krát čo píšem do môjho myslodenníku. Vydal som sa hľadať Susan. Som odhodlaný ju nájsť za cenu môjho vlastného života. Nahol som hlavu a znova som uvidel približujúci sa Mesiac. Mám málo času. Vyrážam.
Názov : Deň posledného Súdu
Subjekt : John Riggebeck
Nájdené : 27-05-2063
